Židovská ročenka pre Slovensko · 1940-01-01 · 5700 (1940) · p. Seite 152

stary Leb, — hned’ skoncim. Medzitym sa uz skoro sotmelo a mój otee zbadal, ze i kuchyña sa uz vyprázdnila. Snád’ poculi ho, ze rozpráva o niecom verkom a preto sa kazdy vzdialil. Len novomanzel otvoril niekdy nervózne dvere, ale mój otee mu vzdy pokynul. Stary Lob uz sotva vládzal hovorit! a ree preryvaly mu po tvári tecúce slzy. — Sotva po roku zachvátily moju milovanú zenu strasné bolesti. A sotva mi porodila dieta, opustila ma na vzdy... vypustila svoju dobrú dusu. Vreckovkou utieral si oci a tvár, piae lomeoval jeho telom. — A potom spolu s tym, prislo i pokánie. Zanechala zlého, nanichodného chlapca, ktory opovrhoval rodicom. Starostlive som ho vychovával, on vsak v 16. roku uz udrel svojho otea. I zacal som sa bát svojho syna, ktory vyuzil mojho strachu, aby vsetkého odo mña dosiahol. Mnohokrát ma i zbil, ale nedbal som, lebo musei som sa vol’ako kajat... casto ma nechá hladovat a casto ma i zbije, ale... uverte mi, rebe, pozitkom sú mi tieto okamihy... — skoncil svoju rec stary reb Lob. # O 25 rokov pozdejsie mój otee uz v inej obei pokracoval vo svojej cinnosti dusevného pastiera, ked’ ho v jeden deñ, práve v sychravé odpoludnie, volali na svatbu do blizkej obee. Krásne zariadenie, skvelé svadobné toalety, jemné panie a poprední pánovia. A v zadnej komore, opusteny svetom, doháralo starému Loboví. Vylúcili ho zo svadobného národa. A tymto nestastnym clovekom bol jediny syn starého Loba, zeních zpred 25 rokmi. Hriech, ci náhoda zaprícinily tento osud, kto by to vedel povedat. Láska nezistná nikdy nepominie. (Avot 5, 19.) Inoverca nesmies oklamat. Vrát mu kazdú stratu. Nesmies ho hanobif. Nesmies Jcrást alebo lupit ani to najmensie. A to ani izraelitovi, ani inému. Ani vtedy nie, Iceét inoverec ublízil izraelitovi. (Chosen Mispat, diñe gezelá § 1.) 152