Židovská ročenka pre Slovensko · 1940-01-01 · 5700 (1940) · p. Seite 151

Zid, ze toto möze bolet! len nas, ze len nas zidov möze vzdy palit! tato otvorena rana, 'ktorü vse znova a znova roztrhujü. Nikdy by som si nebol myslel, ze ste sa natol’ko zaoberala tymto tisicrocnym problemom, ktoreho rozriesenie lezi v rukach Bozich a z vel’kej casti zavisi i od nas, od zidovstva celeho. Kto by si bol myslel, ze ste tak ucenym dievcatkom. Vy, ktora zijete v tak chudobnych pomeroeh, — Mala som mnoho casu, nuz som mnoho citala a rozmysIaFa o veciach — odpovedalo dievca, — ale stavu Zidovstva som nikdy neporozumela. — Slecna Erzsi, videla ste nz, ako sa shotovuje podkova? Kovac ju hodi so dva razy do ohna, niekol’kokrat udre, aby jej dodal tvaru a hotovy je jednoduchy vynälez. Ale... nehnevajte sa, ked’ pouzivam tak drastiekeho prikladu, ked’ potrebnjeme nejaky jemne kovany stroj, malicky, ale v mechanike tym dölezitejsi predmet, ktory napriek svojmn miniatürnemu prevedeniu musi byt! schopny vel’kej fyzickej nosnosti, aby v tom-ktorom stroji vedel rozvinüf rovnovahu, tu potrebujeme jemnü a eistü ocel’, lebo inac nebola by schopna predstavat takü jednotku sily, ktorü od nej pozaduje zatazenie. Nas narod napriek svojmu vyssiemu, bozskemu poslaniu je vydany hroznym poküseniam. Jeho osud sa ponäsa na osud kajüceho sa mnicha, ktory vo vedomi svojich hriechov odsüdil sa k znasaniu telesneho 1 dusevneho korbacovania, aby sa oslobodil od vnütornej spiny a aby mohol svedcit s odusevnenim ocisteneho vedomia, ze dosiahol najvyssi stupeii obrody a cistoty. Medzi nami deje sa tato ocistujüca procedura .Zdanlive prenasledovanie zidovskeho naroda znamenä i jeho povznasanie zo vsednosti do stfer sluzby Bozej A tym je stedre odmeneny za protivenstva a utrpenia. — Vidite rebe, toto som jej povedal, v onü mesacnü noc, v ktorej boli sme len sarni dva, nad hlavami striebomy svit mesiaca a okolo nas omamujüca vona lesa, v zapäti nikdy nepoznane tajomstva noci — hovoril d’alej stary reb Löb. — A druhej noci stretli sme sa zas. I v treti a stvrty den. A tym bol specateny i moj osud. V jednu horücu noc nechala ma zabudnüt na jesivu, rebeho, talmud, na ono vel’ke povolanie, ktore som mal dosiahnüt! a citil som len, ze moj osud je osudom Erzsi Linderovej, ze pocity, ktore salaly z nas, sa spoznaly a stotoznily v onej rozumuvzdornej sile vecneho zakona. — Ani nie za mesiac stala sa Erzsi Linderova mojou zenou. Rodicia ma vydedili a oplakali. — Vel’ky bol moj hriech, ale vo svojom vel’kom stasti zabudol som na vsetko a zil som len svojej milovanej zene, ktora bola uz samodruha a nemala priania, ktore by som jej nebol splnil. — Nebud’te netrpezlivy, rebe — povedal möjmu otcovi 151